Kniha Otázka času Knihy

Anotácia:

Nie všetko, čo stratíme, je navždy preč.

Hlavná hrdinka posledné roky analyzuje svoje vzťahy a reakcie na rôzne situácie. Teoreticky jej v živote nič nechýba, až kým nezistí, že sa vlastne nedokáže mať rada. Do toho rozmýšľa, prečo sa rozpadol jej vzťah s Jakubom a spomína na každý detail ich spoločných chvíľ.

Postupne sa za záhadných okolností presúva do minulosti – do päťdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia – a vyskúša si, aké by to bolo, keby žila v tej dobe.

Čo ju tam čaká? A zmení to nejako jej prítomnosť?


Typ väzby: mäkká
Počet strán: cca 150


Ukážka:

6:00. Zobudila som sa vo svojom byte na to, že mi do očí začalo svietiť slnko, ktoré presvitalo cez asi dvojcentimetrovú medzeru medzi závesmi. Vôbec mi to ale nevadilo. Milovala som sa budiť na slnečný svit. Pripadalo mi to také prirodzené a jednoduché.
  Bývala som konečne v byte svojich snov. S parketami, dostatkom svetla a obrovským množstvom rastlín. Najviac som milovala svoju veľkú monsteru, ktorá sa prehýbala z môjho nočného stolíka, pretože som bola lenivá kúpiť jej opornú tyč.
  Okrem dream bytu som mala aj dream job. Písala som články o architektúre po celom svete pre jeden z najpopulárnejších slovenských časopisov a vďaka tomu som precestovala veľkú časť sveta. Žila som si svoj Carrie Bradshaw sen, len, teda, namiesto pravidelných rande som absolvovala pravidelné cesty. Naučila som sa päť svetových jazykov a okrem krátkodobých ciest som trávila aspoň tri mesiace z roka v zahraničí.
  Mala som dve kamarátky a to mi stačilo, pretože som nikdy nebola na povrchné vzťahy a tých hlbších sa ani veľa mať nedá. Dora bola moja bestie už od strednej. Keď sme mali pätnásť, spolu sme do lavíc vyrývali mená našich lások, potom sme si spolu prechádzali aj prvými vzťahmi a rozchodmi, prijímačkami na výšku, skúškami, štátnicami aj pohovormi do prác a životnými krízami. Boli sme kamarátky už jedenásť rokov a hovorí sa, že keď kamarátstvo trvá viac ako sedem, tak je to navždy.
  S Tinou to bolo naopak dosť toxické. Boli sme až príliš odlišné a navzájom sme si, bez toho, aby sme chceli, ubližovali. Tvárili sme sa, že jedna druhú ľúbime (doteraz neviem prečo) a s obdivuhodnou pravidelnosťou sme sa stretávali na brunchi, káve alebo drinku. Keď sa nad tým zamyslím, bol to väčšinou ten drink. Alebo brunch a mimóza či vínko v kaviarni. Alkohol tak nejako k nášmu vzťahu patril. Vždy sme sa opili a potom sme si vyznávali lásku a plánovali ďalšie stretnutia. Raz sme si takto večer v bare kúpili letenky do Neapola a ja som to na druhý deň ráno poriadne oľutovala. S Tinou som nechcela tráviť ani toľko času, a už vôbec nie ísť s ňou na týždňovú dovolenku. Ale fuck it, povedala som si a zbalila som sa.
  Prišiel deň, kedy sme odlietali. Vstala som z postele a zamierila som priamo do kúpeľne. Nasledovala moja päťkroková skincare rutina skladajúca sa z čistiaceho gélu, séra, očného, denného a SPF krému. Potom by nasledovali raňajky, ale na druhý deň som plánovala byť na pláži v plavkách, takže nič.
  Okrem Dory, Tiny a mojej rodiny som nemala v živote nikoho blízkeho. Vo všeobecnosti bolo pre mňa ťažké spoznávať ľudí a nadväzovať hlbšie vzťahy. Asi aj preto som bola chronicky single. Od okolia som cítila značný tlak, lebo veď byť single v dvadsiatich šiestich rokoch predsa nie je normálne. Áno, predstavte si, ešte v roku 2025 je v spoločnosti zakorenená predstava, že človek bude šťastný len v páre a že v ňom musí byť prakticky celý dospelý život. Inak je s ním niečo zle. Väčšinou som túto predstavu zaryto odmietala, ale niekedy na mňa prišli osamelé dni, keď som už nemala silu starať sa o všetko sama ani chuť chodiť všade sama. Chcela som sa prebudiť vedľa niekoho, koho budem milovať a spontánne s ním vyraziť na brunch. Ale ako hovorím, väčšinu dní som nutnosť mať partnera odmietala.  
  Väčšinu svojho života som venovala sebe, práci na liečení svojich detských tráum a záchvatov nenávisti k sebe. A nevidela som na tom nič zlé. Niesla som si so sebou tých tráum totiž dosť. Zažila som detstvo plné maminých poznámok o tom, že nemám byť namyslená. Pritom ja som sa od teenagerského veku priam neznášala. Neznášala som svoje telo aj povahu. Nemohla som sa mať predsa príliš rada. Tak radšej som sa nemala rada vôbec. Pochvaly sa ku mne veľmi nedostávali, tak som mala pocit, že asi na mne nie je nič dobré.
  Po rokoch som zistila, že moja mama jednoducho neznášala ten typ rodičov, ktorý svoje deti stále chváli, aj keď nie je za čo. Tak ma radšej nechválila vôbec a dávala pozor na to, aby som sa nemala príliš rada. Vyšlo jej to. Nemala som sa príliš rada. Keď sme sa o tom v dospelosti porozprávali, začala som to riešiť s terapeutkou. Ale stále ani zďaleka nie som tam, kde by som chcela byť. Stále mávam záchvaty nenávisti k sebe, aj keď sa tak veľmi snažím. Chvíľu si myslím, že už je to fajn a potom to zase príde z ničoho nič a ja mám pocit, že môj progres sa úplne stratil.
  V šestnástich som mala prvého frajera, ale náš vzťah trval len pol roka. Boli sme ešte deti a ja som si s ním začala hlavne preto, lebo som konečne chcela mať frajera ako všetky moje kamošky. Môj posledný vzťah trval štyri roky a štyri mesiace a skončil pred rokom. Ach, Jakub… Vyzeral ako hviezda filmov z päťdesiatych rokov. Prvýkrát sme sa stretli jedného večera, keď som sa rozhodla vyjsť z komfortnej zóny a zájsť si sama do baru na ulici, kde bývam. Myslela som si, že mi to pomôže v mojej Práci. Prácou s veľkým P som nazývala prácu na sebe a na svojich problémoch, ktoré som chcela vyriešiť. Chcela som byť tou najdokonalejšou verziou samej seba. A tak som si na svoje dvadsiate narodeniny sľúbila, že do tridsiatky budem perfektná. Nebudem si so sebou ťahať žiadne detské traumy, budem sa mať rada a budem dokonale sebavedomá.
  Prišla som teda v ten večer do baru, ktorý sa volal Poison a ako svoj „jed“ večera som si vybrala gin tonic. Sedela som na bare a dopíjala prvý pohár. Zatiaľ mi bolo fajn, tak som sa rozhodla objednať si druhý. A vtedy sa objavil Jakub. Sadol si na bar vedľa mňa a objednal šesť pív. Evidentne teda nebol sám a ani na rande. Vyzeral mladšie ako ja. Mala som vtedy dvadsaťjeden, takže jemu som odhadovala devätnásť. Neskôr sa ukázalo, že som sa trafila presne. Voňal zmesou cigariet a parfému a keď sa nám stretli pohľady, usmial sa na mňa. Vyzeral tak strašne sebavedomo, že moje problémy s vlastnou hodnotou vyplávali na povrch. Začala som sa pri ňom cítiť strašne malá. Ešte som nechodila na terapie a moja Práca bola len v začiatkoch, takže som nevedela ako veľmi sa dokážem nenávidieť.