Najtajnejší agent Knihy

NAJTAJNEJŠÍ AGENT

(neznámy bestseller)

 

      Úsmevný, mierne detektívny príbeh, s nádychom hororu, ktorého hlavným hrdinom je obyčajný vysokoškolský profesor, prednášajúci svetovú literatúru. Súhrou náhodných omylov sa dostane do situácie, ktorá je už sama o sebe dostatočne absurdná. Musí tajiť, že nie je tajný agent. A keďže, presnejšie, nieje francúzsky tajný agent, tak je pred svetom, dočasne, ukrytý vo francúzskom Nantes, v centrálnom archíve kriminálnej polície, kde ukladá ad acta prípady, ktoré francúzski vyšetrovatelia zaradia medzi nevyriešené, alebo uzavreté bez páchateľa. Zvedavosť, či snaha zmeniť jednotvárnosť jeho momentálneho života, bola tým, čo spustilo následnú sériu úsmevných i záhadných príhod.

      Všetko sa vlastne začalo pri jednej z nedeľných prechádzok po miestnom cintoríne...

 

      - Tá nádherná mladá žena, ktorá kráčala po chodníku medzi hrobmi, ponúkala dosť dôvodov, aby som si ju všimol, aj keby neurobila neskôr tú zvláštnu vec, ktorou ma upútala.

      Kráčala sebavedomo, a na prvý pohľad bolo vidieť, že presne vie kam ide. Jej dlhý, čierny kabát, tým najrafinovanejším spôsobom, prezrádzal okoliu aké štíhle telo má to šťastie objímať, a nohy v moderných topánkach, s vysokým podpätkom, ktoré kabát napriek svojej dĺžke nezakrýval, jeho oprávnené nadšenie potvrdzovali. Úzky golier tohto šťastného kabáta zakrývali husté, tmavé, dlhé vlasy, a lemovali tvár, na ktorej si Boh skutočne dal záležať.

      V tej krásnej tvári mala zvláštny výraz spokojnosti, a pri pozornejšom pohľade sa zdalo akoby potláčala ironický úsmev. Rozhodne nepôsobila dojmom smútiacej pozostalej.

      To, čím ma však najviac upútala, urobila keď prechádzala okolo kontajneru na smeti. Obsah týchto nádob je hádam rovnaký na cintorínoch celého sveta. Suché kvety, hnijúce korpusy vencov, zvyšky vyhorených sviec... Bez toho, že by sa zastavila, siahla do kontajnera a zobrala niekoľko zvädnutých a zoschnutých kytíc. Spôsob akým to urobila nasvedčoval tomu, že to nebolo prvý krát.

      Niečo mi našepkávalo, aby som šiel za ňou. Poslúchol som, lebo sa mi ten nápad môjho vnútorného hlasu celkom pozdával. Po chvíli podišla k hrobu, nad ktorým sa zastavila. Opovržlivým gestom naň rozsypala suché kvety, ktoré zobrala z kontajnera. Chvíľu na svoje dielo pozerala so zvláštnou úľubou v tvári. Potom pristúpila k náhrobku, pomaly si z ruky stiahla rukavičku z jemnej kože, a hlasito zaklopala štíhlym prstom na chladný kameň. Jej ironický úsmev prezrádzal, že to robí so zvláštnou rozkošou. Ruku opäť skryla v rukavičke, a ja som sa pri tom pohľade neubránil pocitu, že tie nežné ruky skrývajú v sebe oveľa väčšiu silu ako by človek predpokladal. Potom pokojne odišla. Kráčala uličkou medzi hrobmi, a keby niesla v náručí kosu, nikto by nezapochyboval o tom, že Smrť je krásna.  

      Pozeral som sa za ňou až kým vyšla do tichej uličky cez zdobenú, kovanú bránu cintorína. Mal som dokonca pocit, že ju ani neotvorila. -

 

      "Najtajnejší agent" nie je klasickým, románovým, monolitným literárnym dielom. Je poskladaný z voľne na seba nadväzujúcich samostatných príbehov, na pozadí príbehu tajomnej ženy.

 

      - V katedrále bol chlad, ktorý na človeka prichádzajúceho z tepla ulíc, rozpálených letným slnkom, pôsobil veľmi príjemne. Prítmie interiéru pretínali šikmé, ostré, pestrofarebné lúče svetla, prechádzajúce farebnou vitrážou vysokých gotických okien na ľavej strane. Náprotivná stena okná nemala. Či presnejšie, mala ich len namaľované. Svetlo sa však od týchto fresiek odrážalo na rady drevených lavíc, čím vytváralo vizuálny pocit symetrie.

     Nikdy by som toto literárne klišé opisu takmer všetkých kostolov, katedrál a iných svätostánkov, nenapísal, ale nemám inú možnosť. Presne tak to v Notre-Père vyzeralo keď som tam vošiel.

      Niečo však predsa len nebolo ako by malo. Keď hlavný hrdina vojde do kostola, tak vo všetkých filmoch, farár práve upratuje niečo na oltári, alebo zapaľuje sviečky na vysokých stojanoch, či aspoň upravuje modlitebné knižky na laviciach. Tu nič také nerobil. Páter Damián tam totiž vôbec nebol. Tento fakt mohol mať len tri vysvetlenia: Buď som ja nebol hlavný hrdina, alebo toto nebol film, alebo bol páter niekde inde.

      Tretia možnosť sa mi zdala najpravdepodobnejšia. Sadol som si preto do jednej z lavíc, v presvedčení, že sa páter Damián každú chvíľu objaví, aby urobil zadosť všeobecným predstavám o dennej činnosti farárov. Dlho sa však nedialo vôbec nič. Poznáte ten pocit, že sa na vás niekto pozerá, hoci vy nikoho nevidíte? Tak ani to sa tam nedialo. Začal som chápať prečo sa ľudia v kostoloch modlia. Obzrel som sa za seba, na chórus, v nádeji, že sa nečakane ozve hra na organ, a za jeho klaviatúrou bude sedieť tajomná postava v čiernej sutane. Po chvíli som bol ochotný pripustiť aj hnedú sutanu, ale ani to nepomohlo.

      Znudene som sa otočil, a v tej chvíli sa moja túžba po pocite, že na mňa niekto hľadí, dokonale naplnila. Predo mnou stál vyziablý muž v stredných rokoch, s výrazným ostrým nosom a vodnatými malými očami, ktorými na mňa udivene hľadel. Vôbec som ho nepočul prísť. Žiadne kroky s ozvenou, žiadne zavŕzganie neveľkých, no masívnych dvier sakristie... Moje prekvapenie z jeho nečakaného zjavenia sa, bolo také veľké, že mi chvíľu trvalo, kým som si uvedomil, že má oblečenú čiernu kamžu, spod ktorej mu trčali špičky špinavých topánok, a na nej, nie úplne bielu, košeľu so širokými rukávmi, zvanú superpelícia, teda odev miništranta. Vzhľadom k veku tejto karikatúry seba samého, a k jeho výrazu, ktorý na prvý pohľad prezrádzal, že nie je práve členom predsedníctva klubu abstinentov, som pochopil, že v jeho prípade ide o kumulovanú funkciu miništranta so zvonárom. -