Manifest pohŕdania - zbierka básní Knihy

,,Grupačova poézia je pokusom o objavenie dvier z labyrintu váhania a trýzne. ”

 

prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc.

Filozof, kulturológ, literárny kritik, esejista, publicista a vysokoškolský pedagóg

 

  Nová Grupačova zbierka básní potvrdzuje základnú ideu jeho poézie: Grupačov lyrický hrdina je človek na úteku. V celom texte vnímame, cítime útek do mlčania, útek do bolesti. Intimita utrpenia je však zároveň istotou. Téma istoty (pravdepodobne neexistujúcej) je kľúčová.

 

Z Grupačových veršov intenzívne sála hľadanie malých – „pretože žiadnych“ – istôt. Aj bizarný pohyb z plytčín ku skalám by mal smerovať ku konečnej úľave od ťažko pochopiteľného utrpenia, úzkosti a tápania.

 

Sila tejto poézie je v schopnosti básnickej sebareflexie. Je to hľadanie čohosi, čo by nebolo zbytočným, prázdnym gestom. Hľadanie v básni a prostredníctvom básne. Sebareflexia, duševné sebapitvanie založené na konfrontácii so svetom bolestných vzťahov, vecí, ktoré vyvolávajú trápenie. Iracionálne, ale nevyhnutné. Podčiarkuje ho strohý a úsporný verš, gnómická veta.

 

„Poníženie a úľava“ – to sú dve základné polohy básnického textu. Všetky témy týkajúce sa morálky súčasných ľudí chápe básnik filtrovane cez vlastnú autopsiu. Autopsiu nielen v zmysle poznania získaného vlastným pozorovaním a skúsenosťou, ale aj v zmysle „pitvy“ slúžiacej na získanie vedomosti o príčinách vlastnej bolesti, ale aj o bolesti iných, o ich ľahostajnosti a ich spáse. Je to blúdenie „v sebe do nemoty“. Ale nie bezcieľne. Ibaže cieľ je vzdialený a neurčitý.

Nie je to čistý nihilizmus, ale len podmienečný optimizmus skrývajúci sa za lacnými rekvizitami našej pološialenej civilizácie...

 

Za horizontom básne tušíme rozporuplné prostredie nášho života, v ktorom sa striedajú stavy radosti i bolesti – nedokážeme pred nimi uniknúť, ale hľadáme východisko. Grupačova poézia je pokusom o objavenie dvier z labyrintu váhania a trýzne. Treba povedať, že je objavovaním dostatočne pôsobivým na to, aby sa stalo pri všetkej svojej vratkosti a nepevnosti pevným východiskom básne.

Básne sú „cestou naboso“ po strnisku duševnej trýzne. Manifest hľadania a objavovania zmyslu samoty, túžby „vliezť nahý do seba“. Leitmotívom a vyústením je potreba istoty.

Básnik v tomto neveľkom súbore veršov zreteľne artikuloval koordináty svojej básnickej prítomnosti so zreteľným výhľadom na jej systematické, cieľavedomé a zmysluplné rozvíjanie.

 

Jednoznačne odporúčam knižné vydanie tejto básnickej zbierky Mariána Grupača.

 

 

prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc.

V Bratislave 25. septembra 2020

 

„Zbierka Mariána Grupača je výnimočná. Odporúčam ju na vydanie!“

Prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc.
Literárna vedkyňa, germanistka, slavistka, spisovateľka, poetka, esejistka, publicistka a vysokoškolská pedagogička

 

Rukopis novej básnickej zbierky M. Grupača, ktorého ako autora viacerých žánrov netreba predstavovať, je nutné čítať odzadu (okrem časti Manifesty) ako autobiografickú výpoveď a to z rozličných období života. Poznať to na štruktúre básní a vôbec na poetike, ale aj na zmysle.

 

Vecne sa zbierka člení na nepravidelné 4 oddiely, v ktorých si básnik úplne slobodne člení všetko, čo sa týka štruktúry, interpunkcie, významov a zmyslu. Toto je pravá poézia, takto slobodná, a predsa logická.

 

Tých 67 strán pripadá ako 1000, pretože sú oťažené komplexnosťou paradoxu a zisteniami. Nemožno ich čítať dlho, len po kúskoch. Podstatou tejto poézie je zážitok a nič nezažité sa tu nevyskytuje. Medzi zrodom vlastného dieťaťa („...Slnko/ vychádza opäť/ z tej istej krvi...“), keď sa stotožnenie so sebou samým vzácne vyjavuje v použití prvej osoby sg. „...maľujem pieseň.“, touto vzácnou rovnováhou pocitu krásy a dobra (báseň Bez refrénu), cez existenciu v idyle („Vystieranie/ obrusu, keď ráno vonia...“), v ktorej už rastie smrť z nudy a z vyčerpania medu („... obyčajný život/len včelie telíčka na parapete...“) k nude a strachu, nakoniec k „smrti“, ak s ňou súhlasíme („Podanie. Sa./ Je smrť/ a už ani slovo.“), mlčanie, sebe tak často rozkázané, medzitým „úsmev ako zmierenie so sebou“, „Pohyb k sebe. Do bezpečia...“ , ktoré sa vzápätí stráca... čiže žitie a najmä šokujúce pravdy a odhalenia kamufláží: „...Pne po vyťatých stromoch sa tvária ako kreslá...“ (Podfuk), v tom medzipriestore, medzi zrodom a smrťou, sa stelie život v paradoxoch. A nič tu nie je jednoznačné, ešte aj večnosť je len agnosticky časná...

 

Narušená chronológia a reflexia samého seba cez tretiu osobu sg. majú zmiasť čitateľa, aby nehľadal logiku, aby nechal len pôsobiť všetky tie silné obrazy a najmä paradoxy, v ktorých je nakumulovaná vlastná skúsenosť: medzi „návratom do klietky“ a slobodou, neistota, nemožnosť nachádzať stratené, odcudzenosť, nie prevzatá, ale žitá, ako prekliati básnici (Dobiedzavá presnosť), z ktorých spomenie v názve básne len Baudelaira, a inde „čistú poéziu“, ku ktorej tento básnik smeruje postupne v začiatku zbierky Manifest pohŕdania, kde (zdanlivo) nie je nič tradičné, všetko sa nachádza v nespojitosti a absurdite, akoby sa neuchopiteľne mihalo vo vzduchu.

 

V záverečnej časti Manifesty sa manifestujú a akoby znova sumarizujú dve základné polohy básnika: Rimbaudovské odcudzenie a sebaidentifikácia v matke. Tato posledná báseň manifestuje biblický a v opakovaní oslovenia aj „ružencový“ návrat strateného syna a má dokonalý tvar a význam v paradoxe adorácie pokory v pokľaku a zároveň (konečne) základného porozumenia a súladu.

 

Zbierka Mariána Grupača je výnimočná. Odporúčam ju na vydanie!

 

prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc.
V Bratislave 30. 10. 2020

 

Veľmi pekne ďakujem všetkým, ktorí doteraz podporili knižné vydanie mojej novej zbierky básní. Pre všetkých, ktorí sa ešte nerozhodli, ale aj tých ostatných som k projektu pridal nové video. Pozrite si krátky film Manifest pohŕdania, ktorý na motívy mojich nových básní nakrútili talentovaní mladí filmári Kristián Grupač (scenár, réžia) a Andrej Dlabáč (Kamera).

Ďakujem a prajem pekné dni.

Marián