Básne z tohto rukopisu vznikali v priebehu rokov 2014 - 2020. Keď som zbierku dokončil, veľa ráz som ju ponúkal na vydanie slovenským vydavateľom. Žiadnemu z nich sa ale vraj nehodila do koncepcie, alebo ich odradili osobné predsudky, neschopnosť spracovať kontroverzné témy, či jednoducho nesúcnosť prijať poéziu aj ako záznam tohto sveta so všetkým, čo k nemu patrí, teda aj s bolesťou, utrpením a pohŕdaním. Nie však preto, aby sme s tým súhlasili, ale aby sme boli aspoň trochu pripravení tomu všetkému čeliť, keď sa to raz dotkne aj nás samých...

Zbierku básní chcem vydať spolu s mojimi autorskými fotografiami, ktoré vznikali paralelne s tvorbou básní a ich výpoveď ozvláštňujú a ponúkajú tak nové a svieže interpretačné možnosti.

 

 

POHŔDANIE A ĽÚTOSŤ

#selekcia

Postávať, vysedávať

v priesečníkoch trás túlavých oblakov. Len na okamih

sa zastaviť; prehltnúť nádych. Nie svoj.

Ten cudzinec čupiaci v tieni!

Ani čo by ste boli rovnakí.

Ako by to nebolo jedno.

 

#stredovek

Viazanie vrkočov z hadích tiel. Tuhé uzly. Gniavenie.

Okenice zavýjajú a syčia.

Prijať výsmech a opovrhnutie. Zo zamrznutej hladiny jazera

vytŕčajú býčie rohy. Zviera nestihlo zatvoriť oči.

Slzy nezamrzli.

 

#z jazyka

Včely sa usadili v tónoch piesne. Pohyb

a nič.

Budeš dnes menej živý? Slová.

Nič.

 

#voslep

Nad hlavami slepých praskajú

bubliny, veľké ako krokodília hlava. Sú plné

vážok; rozletia sa na všetky strany.

Vzduch zavibruje.

Slepí idú ďalej: hýbu sa, nakupujú, mlčky

nesúhlasia. V televízii sa začali večerné správy. Slepí

si predstavujú ako asi

chutí biela.

 

ŠIATOR NERESTÍ

#čistí

Visieť na oblohe ako namaľovaný

vták. Kričať potichu, takmer šeptom. Byť odvážny a priamy. Nezabúdať.

Nesťažovať sa na bolesť.

Vrátiť sa späť.

K čistej poézii.

 

#akoby iní

Kŕmenie. Zhnité jablká a plást plný stuhnutého medu. Hysterický smiech, zvoľna

až volanie o pomoc. Mať a rozdať.

Darovať farby priesvitným; obkresliť ich siluety a krv. Skromné

náreky. Ráno vždy vytvoriť čosi ako štít. Brána k sebe,

k druhým o to menej. Ale

len na oko.

 

#mestské vrtochy

Vlaha z hlasu a pokoj. Ľudia sú predsa cudzí, zabúdajú. Cez križovatku

noblesne kráča veľký chlpatý pes.

Šiator nerestí nikoho nevíta, len bez varovania

zožerie. Tuhnutie kože.

Malé explózie v očiach. Nie láska, len niečo podobné.

Ešte krutejšie.

 

 

 

OTRÁVENÉ OVOCIE

Boli dni tučné ako zrelé broskyne

a my sme ich gniavili,

váľali sa po nich; lepkaví

fanfaróni! Včely sadali na našu

spoločnú kožu

a hostili sa cukrom, ktorý

kvapkal z rozbesnených dní.

Často sme mlčali.

 

Nadránom sa z chodníka parí.

 

 

NAŽIVE

Uvoľnenie,

ísť kamsi, len tak

niekam. Posediačky, vo

vzduchu, v prameni voľby,

na ktorej nezáleží –

– pretože teraz je správna

každá.

Počúvať a byť pokojný

ako stromy. Stále dýchať,

pozorovať pritom smotanové oblaky

ako padajú do vody. Jazero potom

vyzerá ako vtáčie mlieko.

 

Kvitne hlad.

 

 

VECI 

Veľké príbehy sú vždy vymyslené,

drahá. Fakt si to nevedela?!

Tak poď so mnou!

Len tu – za roh.

A uvidíš, že peklo

je iba nebo,

o ktorom

si ešte nepočula.

 

 

 

Zhudobnená báseň Zhasínania od skupiny Arzén....