Denník frontového vojaka - crowfunding kampaň

Denník frontového vojaka

Podporte vydanie unikátnych spomienok Jozefa Macha na prvú svetovú vojnu.

Knihy
Denník frontového vojaka

Líbí? Dejte to vědět ostatním.

Sme partia nadšencov združená okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu a vydavateľstva Miloš Hric. Venujeme sa vydávaniu kníh súvisiacich s regionálnou históriou Novohradu, teraz sa však chystáme vykročiť do neznámych vôd a skúsiť vydať publikáciu, ktorá s našim regiónom nemá nič spoločné. Myslíme si totiž, že by bola škoda, ak by neuzrela svetlo sveta.

Ide o spomienky a denníkové zápisky Jozefa Macha, rodáka z Viedne, ktorý vyrastal vo Veľkých Levároch na Záhorí. Zažil nielen ruský ale aj taliansky front, o čom podáva farbistú správu. Jozef Mach si denníky písal v nemčine. V rokoch 1938 až 1942 denníky sám preložil do slovenčiny. Na vydanie ich pripravil jeho vnuk Adrian Grunert.

Technické údaje knihy (môžu sa ešte trochu zmeniť): 160 strán, rozmer 115 x 165 mm, pevná väzba. Robíme všetko preto, aby kniha vyzerala čo najlepšie.

Celková suma potrebná na vydanie knihy sa pohybuje, v závislosti od rôznych faktorov, v rozmedzí asi 1 700 až 1 900 eur. Väčšiu časť peňazí máme z vlastných zdrojov, zvyšok by sme chceli získať prostredníctvom tejto zbierky.

Ak všetko dobre pôjde, Denník frontového vojaka bude hotový do konca marca, vtedy budeme zasielať vami vybrané odmeny. Ak sa nevyzbiera dostatočná suma, peniaze vám budú vrátené.

 

Ukážka z knihy (zatiaľ bez jazykovej úpravy):

Aký to rozdiel! V Trnave samá čistota a tu opak – samá špina. Pravda, mesto Komárno bolo plne nabité voj­skom. Boli tam delostrelectvo ľahké a ťažké, rôzne technické a tylové útvary, husári, pešiaci, jágri. Teda aj špiny muselo byť v tom čisto maďarskom mestečku. Všeobecne som zistil, že slovenské obce sú čisté a aj domy, ale obce a domy maďarské, rumunské alebo haličské sú špinavé. Cvičili sme usilovne. Ja som krátku dobu aj v rotnej kancelárii musel pracovať a služobné veci – nemecké – vybavovať. Neskôr som bol zadelený ku guľometnej rote do nového festungu Werk I, kde som bol vycvičený k obsluhe guľometu „Schwarzlos Muster 7/12“. Bol to ťažký guľomet a hneď som bol povýšený na slobodníka. Konečne som dostal akú-takú hodnosť. Pravdaže som bol pyšný, že som pánom frajtrom – prvý to pán u vojska. Môj strýc, ktorý slúžil u 13. pluku husárov, a bol rotmajstrom mal veľkú radosť, že aj ja som o krok vyššie k tejto hodnosti. U pluku nás pridelených nemali radi a dávali nám k cvičeniu tie najťažšie bojové úlohy a služby. Často som stál stráž pod veľkým dunajským mostom a mostom idúcim cez Váh, celé noci vyzbrojený ruskými puškami, ktoré zhabali zajatým Rusom. Stáli sme na stráži, aby niekto nevyhodil mosty do povetria. Ubytovanie pre veľký počet vojska bolo mizerné, na dlážke slamníky plné vší, jeden pri druhom ležali vojaci v tých nezdravých komárňanských kazematách, a preto dobre padlo ísť radšej von cvičiť.

V jednu nedeľu ráno som bol zadelený k festungovej patrole a v noci so silnou strážou sme chodili legitimovať vojakov či neprestúpili čas „absentírky“, t. j. či mohli ostať von­ku meste dlhšie ako do deviatej hodiny večernej. Chodiac po kaviarňach a nočných zábavných miestnostiach, všade bolo plno vojska. V bordeloch plno vojska. Obchody neviestok, záhadných to ženských, kvitli, predávajúc to, čo je jednej žene najväč­šou hanbou, nešetriac svoje zdravie. Tu sa mne ako mladému chlapovi – mladíkovi – zhnusil svet. Bola to pre mňa škola života, chcejúc si, keď Boh dobrotivý dá, a zo svetovej vojny sa šťastne vrátim domov, založiť si rodinu, ten rodinný krb. Tu v tej verejnej miestnosti – kupleraj nazývaný – čuduj sa svete, bolo tam väčšinou starých, starších vojakov, čo vo mne budilo veľký odpor.

Ukážka z rukopisu denníka

Co si o tomto projektu myslíte?