ANON 1 Knihy

Keď sme pred dvoma rokmi vydali e-knihu strelených príbehov z internetu, netušili sme, že práve táto elektronická kniha bude z našej ponuky najúspešnejšia. Pomôžte nám s jej tlačenou podobou a neostane len pri jednej.

Finálny produkt (tlačená kniha) má mať rozmery 125x195x13,5mm (ŠxVxH), zhruba 160 strán a lepenú väzbu V2.

 

Ako sa to začalo
Medzi vydaním dvoch iných kníh sme mali trocha voľného času. Zhodou okolností nám vtedy do oka padli takzvané Greentexty, krátke internetové príbehy v angličtine o rôznych trapasoch. Sto týchto príbehov sme preložili a vydali formou e-knihy Anon mládenca príhody a skúsenosti. Táto ledabolá záležitosť sa prekvapivo stala našou najpredávanejšou e-knihou.

 

Čo je náš cieľ?
Naším cieľom je vydať túto knihu aj v tlačenej podobe a zároveň započať celú sériu týchto knižiek.

 

Detaily
Greentext (alebo tiež Greentext Story) je moderný literárny útvar, ktorý začal svoj život v stokách svetového internetu. V týchto príbehoch sa anonymní protagonisti priznávajú k svojim trapasom, robia si srandu zo seba, z iných, či zo spoločnosti ako takej. Zopár príkladov nájdete na stránke anon.sk.

Varovanie: kniha nie je vhodná pre deti a mládež.

 

Kto sme?
Araxon je malé košické vydavateľstvo, zamerané na politicky nekorektnú literatúru. Zatiaľ sme vydali štyri e-knihy a dve tlačené. Nájdete ich v internetových aj kamenných kníhkupectvách po celom Slovensku.

 

Prečo to robíme?
Na Startovač sme sa uchýlili, pretože tlač kníh je finančne náročný koníček. Peniaze na tlač sú potrebné hneď na začiatku, ale prichádzajú späť až postupne, ako idú predaje. Povedané odborne, tradičná vydavateľská činnosť má mizerný cashflow, čoho by crowdfunding mohol byť riešením.
Peniaze plánujeme použiť na úhradu grafických a sadzačských prác a na financovanie samotnej tlače.

 

Ukážka z knihy, príbeh Anon a kúzelný trpaslík
Buď mnou.
Tre­ťo­li­gová vý­cho­do­európ­ska kra­jina.
Pri­dá­vam sa k cir­kusu vo veku 14 ro­kov, lebo prečo nie, veď sa rád mo­tám okolo po­ní­kov.
Cel­kom mi to ide, stú­pam hie­rar­chiou cir­kusu.
Tieto veci berú vážne.
Prejde pár ro­kov, zrazu som ma­na­žé­rom cir­kusu.
Zod­po­vedný za pri­jí­ma­nie a rast no­vých ta­len­tov.
Ná­de­jám sa, že mi ho možno vy­faj­čia ne­jaké cir­ku­sové ba­benky na ceste na­hor.
Nie.
Aj tak ale z toho zís­kam ma­sívne krásnu po­lo­vičku.
Jed­ného dňa klop-klop na dvere.
Po­sraný pia­di­mu­žík sa do­tacká do­vnútra.
„Brý­deň, pane, chcel by som sa pri­dať ku va­šej cir­ku­so­vej ka­ra­váne.“
„Pre­páč fra­jer, tr­pas­lí­kov máme na roz­dá­va­nie.“
„Ale ešte ste ne­vi­deli, čo do­ká­žem. Je to cel­kom je­di­nečné.“
Ne­mám­čas­na­ta­ké­so­ma­riny.webm
„Dobre skr­čok, aký máš kú­sok?“
Vy­tiahne taký hro­zivo vy­ze­ra­júci ku­sisko kla­diva.
Za­tnem za­dok – je toto deň, kedy zo­mriem ru­kami po­sra­ného tr­pas­líka?
Podá mi to kla­divo.
„Pane, po­tre­bu­jem, aby ste sa do scénky za­po­jili.“
„S týmto kla­di­vom ma mu­síte ud­rieť presne do stredu čela, tak silno, ako len viete.“
Se­riem na to, nej­dem do vä­ze­nia za vraždu ne­ja­kého trh­lého pia­di­mu­žíka.
„Pane, uis­ťu­jem vás, že bu­dem v po­riadku. Aby trik fun­go­val, je ne­vy­hnutné tra­fiť ma tak silno, ako sa len dá.“
„Pane, ja som pro­fe­si­onál.“
Akosi ma do­ká­zal pre­sved­čiť.
Roz­ho­dol som sa, že to do­pekla uro­bím.
Ná­dych.
Ud­riem toho trtka.
Veľmi, veľmi nežne.
„Pane, to ne­stačí. Mu­síte ma na­ozaj buc­hnúť po­riadne. Verte mi, bu­dem OK.“
„Ja som pro­fe­si­onál.“
Už mi ide na nervy.
Dobre, ty malý bu­zík, tu to máš.
Ná­dych.
Mys­lím si, že sa kla­divo zlomí pri do­pade, alebo ne­jaká iná vtá­ko­vina.
Po­zbie­ram všetku svoju ener­giu.
Pre­ná­šam ju celú do kla­diva a mie­rim na čelo toho bl­bca.
Zá­sah ako keby na tom zá­vi­sel môj ži­vot.
Oča­ká­vam vý­buch, is­kry alebo po­srané kon­fety.
Nič také.
Naj­ne­chut­nej­šie LUP, aké kedy bu­dem po­čuť, to som si istý. Prask­nu­tie kosti pod ko­žou, alebo niečo také.
Kláti sa na zem ako vrece ze­mia­kov.
Jeho čelo okam­žite puchne, ako keby sa mo­zog sna­žil unik­núť, ale ne­mal ka­diaľ.
Ako duch chy­tený pod po­steľ­ným prád­lom, ktorý sa dvíha, aby ti od­hry­zol gule.
Úplne v bez­ve­domí a ne­re­a­guje.
Ale nie kom­pletne mŕtvy.
Se­riem be­tó­nové zá­ta­rasy.
Boha, čo som to uro­bil, ve­riť kaž­dému bu­zí­kovi, čo vojde do cir­kusu a hlási sa o ro­botu.
Vo­lám sa­nitku.
Ho­vo­rím im, že len vo­šiel dnu a tre­sol sa sám do hlavy kla­di­vom, kri­čiac „UKÁ­ŽEM VÁM MA­GICKÝ TRIK, PÁN CIR­KU­SOVÝ ŠÉF.“
Zá­chra­nári mi ve­ria, lebo prečo by nie­kto mlá­til tr­pas­líka kla­di­vom len tak z pr­dele.
Ne­jak sa to pre­me­lie bez ná­sled­kov a ni­kto sa o to ne­zau­jíma.
Ten malý pan­khart ma straší v snoch ešte me­siac po­tom.
Po­čkať, ešte som ne­skon­čil.
Tri me­siace do­zadu.
Le­be­dím si v kan­ce­lá­rii, ok­nom po­zo­ru­jem slona srať.
Je to nád­herné.
Klop-klop na dvere.
Boha, ka­zíte mi môj čas osa­mote.
Dvere sa ot­vo­ria.
Je to ten po­sraný škria­tok spred dvoch ro­kov.
Tvár celá do­bitá, jazvy všade po čele a vo vla­soch má ces­tičku tro­chu ako Ta­lian­sko.
Díva sa na mňa prázd­nym po­hľa­dom a po­tom to príde.
„TA DÁÁÁ!!!“